Trnavská posádka a jej účinkovanie v Slovenskom národnom povstaní

Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) dňa 29. augusta 1944 sa takmer žiadna vojenská posádka na západnom Slovensku nezachovala tak, ako to urobila práve trnavská posádka. Jej výnimočný počin spočíva v tom, že odišla do povstania organizovane ako celok aj s veliteľmi a výzbrojou až na pár výnimiek. Velitelia trnavskej posádky boli zjavne najlepšie pripravení zapojiť sa do Povstania. Veliteľom posádky bol stotník Andrej Benka-Rybár a určeným povstaleckým veliteľom nadporučík Karol Fraňo, ktorý mal odbojové styky už počas pôsobenia na východnom fronte. Podobne sa zachovala aj posádka z Piešťan, kde sa nachádzali letecké kasárne. Pod velením stot. Ivana Haluzického sa asi 300 príslušníkov posádky organizovanie pridalo k povstalcom. Avšak leteckú techniku zanechali nepoškodenú v hangároch a Nemci tak ju tak mohli využiť v boji proti povstalcom. Väčšina posádok zo západného Slovenska povstaleckú akciu ignorovalo vzhľadom na ich nerozhodné velenie. Hlavnú úlohu mala v SNP zohrať východoslovenská armáda, ktorej dve elitné divízie mali otvoriť karpatské priesmyky Červenej armáde (ČA) blížiacej sa k slovenským štátnym hraniciam na východe krajiny. Nemecké velenie však vydalo rozkaz o začlenení týchto dvoch divízií do svojej pôsobnosti a s tým povstalecké plány nepočítali. Krátko po vypuknutí povstania bola táto armáda Nemcami odzbrojená a zároveň ostala aj bez velenia. Keďže šéf vrchného veliteľstva v Prešove generál Augustín Malár a jeho zástupca plukovník Viliam Talský neboli dôverne informovaní o plánoch povstania, po jeho vypuknutí konali obaja rozlične. Kým gen. Malár odcestoval do Bratislavy, aby zistil čo sa vlastne deje, plk. Talský odletel do ZSSR. Slabá koordinácia veliteľského zboru slovenskej armády a selektovanie, kto aké informácie dostane, mala pre Povstanie fatálne následky. Ostatné vojenské posádky boli na tom podobne a nevedeli ako majú reagovať na vzniknutú situáciu. Bratislavská posádka o sile asi 5000 mužov sa následkom nečinnosti jej veliteľov nechala pokorne odzbrojiť. Rovnako to bolo aj v Trenčíne, kde velitelia pplk. Jozef Zadžora a mjr. Jozef Tóth utiekli autom do Banskej Bystrice. Ich posádka sa bez velenia rozpŕchla a všetok vojenský materiál ostal Nemcom. Jedine posádka v Nitre pod velením mjr. Jána Šmigovského sa nenechala Nemcom odzbrojiť, ale ani neodišla na povstalecké územie a ostala verná Tisovej vláde. Povstalecké územie sa teda zúžilo hlavne na oblasť stredného Slovenska s centrom v Banskej Bystrici.
Dňa 29. augusta 1944 začala nemecká armáda z okupáciou Slovenska a preto podplukovník gšt. Ján Golian, ktorý bol poverený velením ilegálneho vojenského ústredia povstaleckej armády, dal rozkaz na začatie ozbrojeného odporu voči nemeckým okupačným silám. Krátko na to bolo v Trnave zvolané zhromaždenie všetkých dôstojníkov a vojakov do kasární tzv. Invalidovňa. Nasledujúci deň posádka v meste uskutočnila štátny prevrat, uzavreli a obsadili všetky dôležité objekty ako napr. cestné komunikácie, poštu, úrady, rozhlas a pod. Pozatýkali miestnych Nemcov a členov Hlinkovej gardy. V meste sa začala mobilizačná akcia, dobrovoľníci dostali výstroj a výzbroj. V priebehu tohto dňa 30. augusta 1944 sa k mestu zo západu presúvala nemecká tanková a motorizovaná jednotka. Vzhľadom na vzniknutú situáciu vydal veliteľ npor. Karol Fraňo rozkaz k presunu trnavského vojska k Hlohovcu, keďže bolo takmer nemožné, aby sa trnavskí povstalci bez ťažkých zbraní bránili na mieste. Túto vojenskú kolónu tvorilo približne 3500 vojakov. Na miesto povstaleckého územia ich však prišlo o dosť menej, pretože niektorí vojaci sa vrátili domov. Tu vytvorili dva prápory čo je menej ako 1500 mužov. Dňa 31. augusta sa trnavská posádka presunula podľa rozkazu z Banskej Bystrice do oblasti Žarnovice, kde mala byť nasadená do boja s nemeckou okupačnou armádou. Do boja proti povstalcom bola nasadená bojová skupina Schill (SS-Panzergrenadier Regiment „Schill“), ktorá sa skladala z viacero jednotiek. Jej veliteľom bol generálporučík Karl Friedrich von Pückler-Burghaus, neskôr Otto Klotz. Pri bojoch v okolí Žarnovice sa k nim pridala 14. halíčska divízia (14. SS-Freiwilligen Division "Galizien"), ktorej velil pplk. Karel Wildner.
Trnavská posádka bola zadelená do 3. taktickej skupiny s veliteľstvom vo Zvolene. Tu mali brániť prevažne úsek od Zvolena cez Žarnovicu a až po Hronský Beňadik. Povstalecké velenie nariadilo reorganizáciu trnavského pluku. Prvý prápor sa nazýval Dunaj a jeho veliteľom bol stot. Andrej Benka – Rybár. Druhý prápor pod názvom Kremeň viedol stot. Pavel Čellár a zúčastnil sa hlavne bojov v oblasti Handlová - Prievidza kam bol po reorganizácií odvelený. Mimoriadne povýšený stot. Karol Fraňo určil za veliteľa 3. roty ndpr. v zálohe Štefana Nosku. Úsek, ktorý mali Trnavčania brániť, bol rozľahlý. Ich úloha spočívala v obrane úseku od smeru Veľké Pole, Žarnovica. Nová Baňa a Hronský Beňadik. V Hronskom Beňadiku vytvorili obranu, ktorá bola 19. septembra 1944 posilnená o čatu ťažkých guľometov a čatu mínometov. K povstalcom sa pripojili aj miestny žandári. V blízkom okolí Tekovských Nemiec sa podarilo napadnúť povstalcom nemeckú vojenskú prieskumnú jednotku o sile dvoch čiat. Podľa odhadov v prestrelke zahynulo 13 nemeckých vojakov, veliteľ povstaleckej roty ndpr. Štefan Nosko utrpel ľahké zranenie nohy. Povstalcom sa podarilo získať vzácne ukoristené zbrane. Rota žiadne straty nemala a Nemci si zvolili radšej iný smer útoku. V tomto úseku bojov sa podarilo Trnavčanom spoločne s piešťanskými letcami napadnúť nemeckú kolónu, v ktorej sa nachádzal aj vodca Karpatských Nemcov Franz Karmasin. Tu však boli straty už na oboch stranách a to 14 Nemcov, 3 povstalci a 2 partizáni. Najťažšie boje Trnavčania zvádzali v údolí Hrona v okolí Žarnovice až po Hronskú Dúbravu. Dňa 8. septembra 1944 sa začali boje vo smere Osľany – Žarnovica. V tomto priestore sa zvádzal tuhý boj o obec Horná Ves, ktorá bola striedavo obsadená najprv 14. septembra Nemcami a 16. septembra povstaleckou jednotkou. Nemecké velenie rozhodlo o postupe svojej armády smerom k Veľkému Poľu. V tejto oblasti zasahovala aj slovenská letka, ktorá bombardovala postavenia nemeckej armády. Dňa 26. septembra 1944 Nemci začali útok na obec Horné Hámre. Povstalecká obrana tu bola prelomená a stratila 38 bojovníkov, z čoho bolo 31 príslušníkov práve z trnavskej posádky. Pri tomto boji sa vyznamenal npor. Leopold Mikysa, ktorý sám bránil svoju pozíciu v guľometnom hniezde do poslednej chvíle i keď vedľa neho ležali jeho už mŕtvi spolubojovníci. Dňa 27. septembra 1944 sa snažli povstalci Horné Hámre dobyť späť. Ale to sa im nepodarilo aj vďaka údajnej pomoci domáceho sprievodcu, zrejme Karpatského Nemca z obce Veľké Pole, ktorý previedol nemeckú armádu cez horský masív vedúci od Žarnovice do Horných Hámrov. Prápor Dunaj bol nútený ustúpiť a jeho nový veliteľ mjr. Štefan Murgaš sa zachránil pred nepriateľskými tankami skokom do rieky Hron. Po ústupe sa prápor Dunaj aj za pomoci záloh snažil zastaviť postup Nemcov, no neúspešne. Prápor bol demoralizovaný a vyčerpaný z bojov a ani nemal dostatok ťažkých zbraní, plánovaná obrana Banskej Štiavnice bola teda nereálna. Ďalšiu obrannú pozíciu zaujali 5. októbra 1944 pri Hronskej Breznici. Tu sa im podarilo vybudovať pevnú obranu a nemecký útok bol zastavený. Dňa 8. októbra 1944 bol menovaný nový povstalecký generál Rudolf Viest a nariadil protiútok, ktorým mali byť Nemci z tejto oblasti vytlačení. Do bojov bola nasadená aj nová posila a to 2. paradesantná brigáda pod velením plk. Vladimíra Přikryla. Podarilo sa im odraziť nemecký útok a začali dokonca aj postupovať, bol to veľký úspech povstaleckej armády. Nemci v tejto oblasti už vážnejší útok nepodnikli. Ich hlavný útok k Banskej Bystrici viedol od Lučenca a z Krupiny. Prápor Dunaj bol 25. októbra 1944 presunutý k Očovej kde mal prejsť na partizánsky spôsob boja, keďže už bolo zrejmé, že SNP bude potlačené. Armáda nebola na takýto boj zvyknutá, ale asi 30 tisíc jej príslušníkov bojovalo v horách až do príchodu Červenej armády. Čiže odpor pokračoval aj naďalej až do oslobodenia. Týmto sa vlastne končí aj oficiálna účasť trnavskej posádky v SNP a zostáva príkladom odhodlaného a statočného rozhodnutia jej príslušníkov bojovať za slobodu a budúcnosť svojho národa.

Autor:
Mgr. Miroslav Horniak

Použité zdroje:
NOVAK, J.: Protifašistický odboj v okrese Trnava a účasť trnavskej posádky v SNP. Banská Bystrica 2006
LACKO, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Slovart, Bratislava 2008
CSÉFALVAY F. a kolektív.: Vojenské osobnosti dejín Slovenska 1939-1945. VHÚ, Bratislava 2013