Štefan Minarovič

PRIPOMÍNAME SI 100. VÝROČIE NARODENIA PRIAMEHO ÚČASTNÍKA SNP A POSLEDNÉHO POVSTALCA Z TRNAVSKEJ POSÁDKY ŠTEFANA MINAROVIČA


* 20.8.1926 Zvončín, okr. Trnava
✝ 28.7.2021 Bratislava

Štefan Minarovič sa narodil 20.8.1926 vo Zvončíne pri Trnave. Keď sa k moci dostal Hitler, otecko ich pripravoval na to, že bude vojna a povedal im "bojujte proti fašizmu".

A tak sa 30.augusta 1944 stal vojakom 1.československej armády. Dobrovoľne narukoval ako 18 ročný. Na lúkach pri Žarnovici dostal výzbroj a rýchly výcvik - skúsili si ostrú streľbu, hod granátom a neskôr aj narábanie s minometom.

Bojoval ako minometčík na úseku od Zlatých Moraviec, cez Hronský Beňadik, Novú Baňu, Horné Hámre, Žarnovicu, až po Banskú Štiavnicu po boku Trnavskej posádky. Stále mali nejaké potyčky s nacistami, kde museli tvrdo bojovať. Pri Kozelníku nepriateľ na nich spustil mínometnú paľbu. Štefan dostal priamy zásah do ľavej ruky, črepina mu roztrhla celý sval, zasekla sa až do kosti. Celkom ohluchol na ľavé ucho.
Skupina partizánov Štefanovi, ale aj ostatným raneným zaistila nákladiak, ktorý ich odviezol do nemocnice do Zvolena, kde krátko nato dostal otravu krvi a Štefanovi tak hrozila amputácia ruky. To sa však nestalo, lebo Nemci sa približovali od Maďarska ku Zvolenu a tak ich vlakom poslali smerom na Harmanec, kde ale boli tiež nacisti. Našťastie nemal na sebe partizánsku uniformu ale vojenskú, a tak ich ako zranených umiestnili v Banskej Bystrici do kláštora. Odtiaľ ich Nemci chceli previesť do Viedne, no Štefanovi a ďalším vojakom sa v Trnave na stanici podarilo ujsť.
Pod rúškom noci sa mu podarilo dostať domov, no pre veľké kontroly Nemcov v dedine tam zostať nemohol a odišiel za bratom do Malých Levár na Záhorí, ktorý tam pracoval. Poznal sa s veliteľom Hlinkovej gardy v Malackách a ten zariadil, aby tam Štefan chodieval na ošetrenie. Predsa len front sa blížil... Napokon sa dočkal oslobodenia u švagra v Bratislave.
Vybral sa domov, no cestou sa zastavil v trnavských kasárňach. Bol šťastný, že sa tam mohol zvítať s viacerými kamarátmi, ktorí v zime pokračovali v partizánskej vojne. Bol medzi nimi aj jeho posledný veliteľ František Fišera.
Keď zbadal Štefana, zalomil rukami: „Ty si to prežil? Nuž, zostaneš s nami, budeš ďalej vojakom.“ Čo iné mal robiť? Niekoľko dní strážili významné objekty v meste, no potom Fišera vyhlási: „Ešte si pôjdeme zabojovať!“ A tak išli na Moravu, kde ich domáci nadšene vítali. Čakali ich iba menšie prestrelky, Nemci už len ustupovali.
9. máj 1945 oslavoval v jednej dedinke pri Kroměříži. Stretli sa tam tri armády: Čechoslováci, Sovieti a Rumuni, a oslavovali spolu víťazstvo. Kvôli zraneniu vo vojne ostal celý život čiastočným invalidom.

Po vojne sa zamestnal vo Vodohospodárskych stavbách v Bratislave, kde pracoval až do odchodu na dôchodok. Až v dôchodkovom veku požiadal o vojenský dôchodok.

Stal sa členom SZPB v Bratislave.
Bol nositeľom viacerých slovenských, zahraničných a zväzových vyznamenaní.
Mal priznaný status vojnového veterána a bol držiteľom Pamätného kríža vojnového veterána.
Každoročne sa zúčastňoval osláv SNP a 8.5. osláv konca 2. sv. vojny v Bratislave. V ten deň si obliekol sako s medailami, zavolal taxík a išiel.

Zomrel 28.7.2021 vo veku nedožitých 95 rokov v Bratislave.

Spracoval:
Adam Horváth