Operácia Haudegen

Určite ste už mnohí počuli, že ešte aj po skončení vojny sa objavovali správy, že Führer žije a dokonca že so svojimi vernými pripravuje zázračnú zbraň, ktorou dosiahne konečné víťazstvo. Napriek týmto bláznivým predstavám skutočne existovala posádka, ktorá bojovala ešte dlhé mesiace po páde Tretej ríše a kapitulovala až v septembri 1945. Mohlo by sa zdať, že je reč o nejakej fanatickej jednotke SS. Opak je však pravdou. Jedenásť mužov, ktorých príbeh opíšem v nasledujúcich riadkoch, nebojovali so zbraňami. Bojovali o prežitie s prírodou v nehostinných podmienkach v tesnej blízkosti severného pólu, na ostrove, ktorý bol takmer neprístupný a ešte okolo 80 rokov predtým to bol len biely fľak na glóbuse. Zabudnutí, stratení, zmätení... Bojovali o prežitie, ich jediným nepriateľom bol mráz, nekonečná samota a ľadové medvede...

„Ale vychutnávali sme si aspoň ten silný pocit slobody v nekonečnej diaľke,“ hovorí Siegfried Czapka, jeden z žijúcich členov posádky, „len sme nemali vôbec žiadne tušenie, čo s nami bude.“

Ponurú atmosféru Paríža v roku 1943 si užíval vtedy 18 ročný rádiotelegrafista, keď k nemu dorazil ďalekopis s atraktívnou ponukou: hľadá sa dobrovoľný rádiotelegrafista, ktorý by si vedel predstaviť pobyt v Arktíde. Czapka sa nenechal zvádzať pochmúrnou letnou náladou obsadeného hlavného mesta Francúzska a prihlásil sa. Už rok predtým bol ako mladík očarený postupom nemeckej armády a tak dobrovoľne narukoval k námorníkom.

Vedúcim expedície sa stal Dr. Wilhem Dege, ktorý bol na túto pozíciu vybratý šéfom Námornej meteorologickej služby, admirálom Dr. Conradom. Zavážili najmä jeho skúsenosti a to, že už v minulosti podnikol tri súkromné expedície na Špicbergy.
Ďalšími členmi budúcej posádky sa stali: zástupca Dr. Rieche, ktorý sa zúčastnil aj predchádzajúcej expedície na Špicbergy; obsluha rádiosondy W. Maass, meteorológ A. Baumann, vedúci rádiotelegrafista námorný poddôstojník H. Ehrich, rádiotelegrafisti H. Semkat, H. Schneider, W. Schlösser, Siegfried Czapka, H. Grams, G. Scheidweiler a skladník J. Reyer.

Nasledoval výcvikový tábor, v zime 1943/44 na Zlatom návrší v Krkonošiach a následne v Alpách: lyžovanie, ovládanie psích záprahov, varenie, pečenie, ošetrovanie ranených, odborné stavanie iglu, nesenie bremien na chrbte, používanie loveckých zbraní, určenie polohy na cestách, simulované útoky ľadového medveďa, samovyslobodenie sa z trhliny v ľadovci, otužilosť... Mužom nikto nepovedal, kam by sa išlo. Dostali len dve informácie: malo by sa jednať o veľmi dlhý pobyt v zemi nikoho na severe a ich rodinní príslušníci nesmú od nich počas celého pobytu obdržať žiadnu správu.

Wehrmacht vynakladal značné prostriedky na prevádzku meteorologických staníc na severozápade a najkrajnejšom severe Atlantiku a v Severnom mori, umiestnené na ostrovoch aj na lodiach. Avšak postupne bola jedna za druhou zničená či potopená a jedna nahrádzala druhú na inom ostrove, na ďalšom stupni zemepisnej šírky. Predpovede počasia boli veľmi dôležité pre operácie na súši, na mori aj vo vzduchu. Varovanie pred rozsiahlou hmlou mohlo zachrániť celú letku, naopak, rozsiahla operácia torpédových útokov v januári 1942 na západnom pobreží Anglicka a v Bristolskom kanáli bola možná len vďaka ohlásenej viacdňovej hmle. Letecké útoky na spojenecké konvoje boli za nejasného počasia nemysliteľné, ale slávna Ardenská ofenzíva, posledná veľká nemecká akcia, mohla prebiehať len kým boli tanky chránené hustými oblakmi pred spojeneckými lietadlami. Vojsko, letectvo i námorníctvo boli závislé od práce vyzvedačov nasadených priamo v „kuchyni počasia“ na konci sveta, kde museli zvádzať boj s prírodou, ktorý nebol o nič menej krutejší ako ten v streleckom zákope. Z barakov pod snehovou a ľadovou prikrývkou vysielali domov cez éter zakódované rádiové správy, nekonečne dlhé rady čísel.

Siegfried Czapka a podobne aj jeho mladí kamaráti začínali po príchode do Nórska tušiť čoraz viac, čo vlastne obnáša práca rádiotelegrafistu na meteorologickej stanici. Dopočuli sa, že ich predvoj, ponorka U-354 sa so všetkými mužmi a zásobami na 74. stupni zemepisnej šírky v blízkosti Medvedích ostrovov dostala do bojového stretu so spojeneckým konvojom, z ktorého sa už nevrátila. Po tomto incidente sa veliteľ stanice Dr. Wilhem Dege každého muža zvlášť spýtal, či nechce byť radšej prevelený na inú stanicu do teplejšej, strednej Európy. Všetkých 11 mužov zostalo a zháňali v nórskom Tromsö núdzovú náhradu na sprievod. Tou sa stala ponorka U-307, ktorá niesla dôležitý náklad a polovicu budúcej posádky, čo bolo navrhnuté ako bezpečnostné opatrenie, aby bola stanica postavená aj keby sa loď stratila. Pre operáciu Haudegen bolo vyčlenených 2 milióny ríšskych mariek, čo vtedy predstavovalo o niečo viac ako náklady na výrobu 6 moderných Panzerov.

Bol koniec augusta, blížila sa dlhá polárna noc a tá bola podmienkou operácie Haudegen. Ponorka a zásobovacia loď "Karl J. Busch" so stavebným materiálom pre meteorologickú stanicu, s meteorologickými prístrojmi a so zásobami, ktoré mali vydržať celý rok, nabrali kurz na neobývaný ostrov Nordaustlandet za Špicbergami. 13. septembra dorazili na miesto ich nového „bydliska“, ktorým sa stala Wordiebukta pri fjorde Rijpfjorden (80° s. š., 22° 30’ v.d).
S pomocou posádky lode a ponorky vyložili za dva dni vyše 80 000 kg nákladu. S posledným svetlom sa zrealizovala stavba stanice a obytnej chatrče z drevotriesky bez izolácie s rozlohou 50 štvorcových metrov, ktorú jej obyvatelia nazvali „Pappkarton“.
17. septemba sa Dege vydal na „výlet“ na palube ponorky. Jeho hlavným cieľom bolo zriadenie dvoch vysielacích táborov v Duvefjorden (východne od stanice Haudegen) a Wahlenbergfjorden (južne). Obidva mali byť dostupné z Wordiebukta, pre prípad, že by Haudegen bol napadnutý Spojencami. Ďalším cieľom bolo prehľadanie pobrežia ostrova, pre prípad, že by sa tam nachádzali lovecké zruby. Pretože mohli slúžiť ako príbytky pre spojenecké hliadky na saniach, museli byť zničené. Taktiež chcel preskúmať okolie, pretože vody okolo ostrova boli slabo zmapované. Po zničení dvoch zrubov na severozápade, U-307 zamierila k Wahlenbergfjorden, kde Dege založil sklad. Materiál pre ďalší vysielací tábor bol uskladnený pri Duvefjorden, menej ako 20 km od stanice Haudegen. Skupina sa vrátila do základného tábora 22. septembra.

Ešte pred prvými ľadovcami museli lode opäť nabrať kurz Tromsö (27. september). Posádka stanice postavila provizórne drevené ohradenie z debničiek v dvojitom rade okolo troch strán stanice a vzniknutý priestor prikryli nepremokavými plachtami a sobími kožami. Taktiež postavili saunu a búdu na vytváranie vodíka pre meteorologické balóny. Naplavené drevo bolo zozbierané na doplnenie zásob uhlia a tiež sa vytvorili zásoby mäsa zo sobov, ktorých tu bolo požehnane. Hneď ako nastala polárna noc, ľad uzavrel fjord a stanica mohla začať vysielať. Skôr to nebolo možné, pretože hneď ako by odoslali prvú šifru, odhalili by svoju pozíciu, ale počas polárnej noci boli ľadovec a tma výbornou ochranou pred spojeneckými útokmi, ktoré by inak hrozili.

Napriek tomu však Dege a jeho muži zamínovali okolie a nad strechu zavesili maskovaciu sieť. Muži sa museli denne starať o vypúšťanie balónov a k tomu potrebnú výrobu vodíka. Pri silnom vetre bolo vypúšťanie sondy obzvlášť náročné, niekedy ju museli držať aj siedmi muži. Pri vetre a nízkych teplotách (-33,6°C január, +9,6°C júl) bolo sledovanie jeho letu teodolitom veľmi nepríjemná práca. Na WC mohli muži chodiť len po dvoch a ozbrojení, kvôli hroziacemu útoku ľadových medveďov. Celá služba bola rutina. Budíček 7:30, koniec služby 18:00 a od 20:00 nasledovalo spoločné prijímanie správ, spev, čítanie z rozsiahlej knižnice klasickej nemeckej básnickej tvorby či prírodovedných diel, občas popíjanie alkoholu, najmä značky Steinhäger alebo Bols a o 23:00 bola večierka. 1. decembra stanica zahájila svoje rádiotelegrafické vysielanie. Dege dostal povolenie aj k civilnému výskumu, a tak vykonával geologicko-morfologické, mikroklimatické a biologické štúdie a štúdie zemského magnetizmu. Začala sa posledná zima prebiehajúcej vojny, prvá a zároveň aj posledná noc arktickej vojenskej meteorologickej stanice. Občas zachytili volanie o pomoc z inej stanice, zvyčajne to však bývalo to posledné, čo od nich počuli.

Na stanici Haudegen panovala zvláštna nálada. Takmer všetci sa cítili akosi oklamaní, mladícke nadšenie vyprchávalo. Sám 35-ročný veliteľ Dege, vedec a nevojak, mal už od príchodu tušenie, že vojna sa nedožije konca polárnej noci. A predsa vládla otvorená atmosféra, či už vďaka správam alebo jazzu zo zahraničného nepriateľského rozhlasu.
Dege sa snažil vyhnúť pocitu zúfalstva ale aj politickým debatám tým, že ako profesor zaviedol pravidelné školské vyučovanie: nemecká literatúra, fyzika, hudba, matematika, ale prednášaný bol aj Hitlerov Mein Kampf, o ktorom si následne dovolili aj kriticky diskutovať.

Správy z domova boli čoraz nepriaznivejšie. Keď medzitým prišla otázka, či sú schopní prezimovať druhú zimu bez dodávky zásob, odpoveď bola kladná. Občas zastrelili soba a hneď mali plnú chladničku. A ešte aj Steinhägeru (alkohol) mali dosť a okrem iného aj plno dobrôt, o ktorých mohli obyčajní Nemci v tej dobe iba snívať. Jedine pivo chýbalo.
Druhého mája prichádza na Haudegen správa, že Hitler padol. Heinrich Ehrich, rádiotelegrafista, preukazuje lojálnosť vodcovi a vyslovuje želanie, aby bola vlajka s hákovým krížom vytiahnutá na pol žrde. Nedostalo sa mu žiadneho protirečenia a tak nacistický symbol vlaje nad stanicou prvý aj posledný krát. A potom prišiel 8. máj a s ním kapitulácia Nemecka, niekde ďaleko na juhu. Otvorila sa fľaša Steinhägera. „Žiadne šampanské...“, odmieta Czapka akýkoľvek náznak oslavy. Novú situáciu treba stráviť, a na to je Steinhäger taktiež vhodný.

Z rádia odrazu znelo už len nepriateľské vysielanie ale nikomu z Haudegenu to nevadilo. Zopár rádiogramov si ešte vymenili so stanicou v Tromsö, kde sídlila nemecká posádka, ktorá teraz vysielala pod dohľadom Spojencov.
A potom sa rádio odmlčalo na viac ako mesiac. „Víťazi i porazení mali teraz iné starosti,“ spomína si Wupertálčan Rolf Wieck, vtedy rádiotelegrafista v Tromsö, „zo Severného a Baltického mora museli byť masovo odstraňované míny, sotva sa našiel nejaký nedotknutý prístav či letisko.“

Po kapitulácii posádka odstránila míny, ktoré obklopovali stanicu. Haudegen sa stal súčasťou globálnej meteorologickej siete ako „stanica X02“. 15. mája Dege inicioval sériu vedeckých výprav zo základne. Prvá bola štvordenná výprava na severozápad. Ďalšou bola výprava na lyžiach do vysielacieho tábora vo Wahlenbergfjorden, vzdialeného 45 km. Sklad, ktorý bol opustený v septembri 1944 bol zničený medveďmi, ale prevažná časť zásob a zariadenia bola nedotknutá. Na tejto ceste Dege spravil kamerou záznam obrovského výstupu ľadovca Etonbreen. Posledná výprava bola do vysielacieho tábora Duvefjorden medzi 15. až 26. júnom. Aj tu zaúradovali medvede a tak bola časť zariadenia zničená. Táto výprava bola tiež úspešná, čo sa týka geomorfologického výskumu, ale zhoršujúce sa počasie prinútilo Degeho vrátiť sa.

Dege dodatočne zaviedol nový predmet do vyučovania – demokraciu. Vedené diskusie boli otvorené a živé. Pocity úzkosti narastali, nikto nevedel čo sa stalo s ich príbuznými, či boli zajatí, zabití, zmrzačení, obeťami bombardovania... Nerobili si vyhliadky na návrat domov, aspoň zatiaľ. Ľadové medvede boli čoraz viac dotieravejšie, jedného museli zastreliť, keď sa pokúšal dostať do kuchyne. Haudegen však naďalej posiela meteorologické údaje do éteru, nech ich už využije ktokoľvek. Od 8. mája nešifrované...

Spojenci niekoľko krát žiadali od nich presnú lokáciu stanice, pretože Nemci zničili všetky dokumenty týkajúce sa operácie Haudegen.
Až v auguste sa konečne ozýva volanie: „Haló, Haudegen, ohláste sa! Bolo nariadené vaše vyzdvihnutie,“ avšak s dôrazným upozornením, „posádka sa musí vzdať nórskemu kapitánovi lode.“

Večer 3. septembra sa od horizontu začala približovať loď na lov tuleňov, zakotvila vo fjorde. Privítanie je srdečné, posádka lode Blasel i stanice sa navzájom pozývajú k jedlu. Kapitán lode Ludwig Albertsen sa dokonca poznal s Degem z čias jeho expedícii pred vojnou. Až nasledujúce ráno si kapitán lode spomenul, s akým poslaním sem vlastne prišiel. Nikto však najprv nevedel, ako taká kapitulácia má prebiehať. Wilhem Dege odovdzal kapitánovi Albertsenovi svoju pištoľ, na čo on ešte zdvorilo reagoval otázkou, či si ju smie ponechať. Posledná nemecká posádka Wehrmachtu sa tak vzdala, odchádza do zajatia, ale len nakrátko.

Loď so zajatými Nemcami prichádza do Tromsö 13. septembra. Zajatci okamžite putujú do väzenia a ich batožina bola zhabaná. Tak sa stratili všetky výsledky ich vedeckého výskumu, videozáznamy a iné dôležité dokumenty a poznámky. Dege musel napísať správy o stanici Haudegen pre Nórsky meteorologický inštitút. Napokon bol prepustený a 1. decembra už bol doma.

Epilóg
V roku 1985 vyhľadal Eckart Dege, syn Wilhema Degeho, stanicu a s pomocou starých fotografií a informácií od žijúcich veteránov objavil kovovú krabičku, ktorú tam jeho otec pred odchodom zakopal. V nej bol ukrytý denník stanice, Degeho vedecké poznámky, notes a iné dokumenty – všetko nedotknuté po 40 rokov. Dege v denníku správne predpokladal, že im Spojenci počas ich zajatia zabavia všetky výsledky ich výskumov...

Zo staníc je ich už k videniu len veľmi málo. Čas a tvrdé klimatické podmienky ako aj lovci suvenírov či čiastočne aj blízke osady a stanice zotreli po nich stopy. Na Špicbergoch je stanica Haudegen na ostrove Nordaustlandet jediná, ktorá sa ešte zachovala. Stanica bola zaradená do zoznamu nórskych historických pamiatok a od roku 2010 je k nej prístup zakázaný.

Wilhem Dege
- narodil sa 9. Októbra 1910 v Bochume. Po maturite a trojročnom štúdiu na Pedagogickej akadémii v Dortmunde pracoval najprv ako ľudový učiteľ v Münsteri. Popri svojom povolaní študoval aj ostatné predmety, ktoré ho najviac zaujímali: geografiu, geológiu a dejiny. V roku 1939 spromoval s prácou o Špicbergoch, ktorá sa opierala o jeho tri vlastné expedície do Špicbergov v rokoch 1935, 1936 a 1938. Roku 1940 Dege narukoval do armády a vďaka svojim znalostiam nórskeho jazyka i samotného Nórska bol nasadený do Nórska, čo ho prividelo až k funkcii vedúceho meteorologickej expedície na Špicbergoch. Na samom severovýchodnom kraji týchto ostrovov na ostrove Nordaustlandet strávil čas so svojimi mužmi na meteorologickej stanici Haudegen od septembra 1944 do septembra 1945.
Po druhej svetovej vojne sa Dege venoval svojmu predchádzajúcemu povolaniu učiteľa, avšak naďalej zostal blízko pri geografickom výskume a tak bol roku 1962 povolaný za profesora vlastivedy, národopisu a didaktiky zemepisu na Pedagogickú akadémiu v Dortmunde. Na jar roku 1976 odišiel do dôchodku a zomrel len tri a pol roka nato, 21. decembra 1979.

Spracoval a preložil: Lukáš Astaloš

Zdroje:
KULKE, U.: Vergessen, verloren, verwirrt. In: Berliner Morgenpost, 20.3.2005.
FRENZEL, E.: Die vergessenen Haudegen. In: Der Spiegel, 3.9.2010.
DEGE, W.: War North Of 80: The Last German Arctic Weather Station Of World War II. Boulder, Colorado: University Press of Colorado, 2004. ISBN 087081768X
www.michael-foedrowitz.de
www.lexikon-der-wehrmacht.de

Po kliknutí sa fotografie zväčšia: