Denník III. práporu pešieho pluku 4 Trnava
|
Náš prápor sa vracia dňa 23. aug. z poľnej strelnice pri Nitre a v Ujlaku1 dostáva rozkaz: Doraziť do Trnavy do večera. Autokolona z Nitry nás dopraví do 4. hod. do Trnavy. Do polnoci je splnený rozkaz pre úplnú válečnú pohotovosť. Velitelia určení. Čakáme iba na návrat veliteľa práporu (stot. Kolénera), povolaného z dovolenej. Po jeho návrate odovzdáva mu velenie (por. Čordáš). O 03. hod. už nakladáme.
24. VIII. o 9.00 hod. Opúšťame Trnavu. Obedujeme v Žiline o 13.30 ho. Pokračujeme v ceste a večer o 22.00 sme u cieľa našej cesty. Transport vykladáme v Trstenej. Cítime blízkosť hranice; zaisťujeme sa a ako je možno ubytujeme.
25. VIII. Ihneď ráno rekognoskujú veliteľ práporu s dôstojníkmi terén. Postavíme predné stráže. I dôstojníci i mužstvo cítime dôležitosť našej úlohy. I keď je nás menej než sa počíta na prapor, cítime sa silní. Veď máme so sebou i mínometnú a kanonovú čatu. Pri priezkume terénu vidíme hranice, ba i prekážky, ktoré Poliaci porobili za hranicou.
26. VIII. Už v noci sa budíme na nezvyklý ruch. To dorazily do Trstenej nemecké motorizované oddiely. Do rána je nimi Trstená doslova zaplavená. Teší nás, že netvária sa nijako povýšene. Nadväzujeme s nimi známosť. Dôstojníci práporu hovoria s nemeckými dôstojníkmi a s ich veliteľom podplukovníkom. Mnoho nového nám však neprezradia.
27. VIII. Veliteľ práporu shromážďuje veliteľov rot. Vydáva rozkazy. Bol nariadený presun do Levoče. Stiahneme stráže a vypochodujeme smerom k nádražiu. Vysielame do Levoče ubytovateľov. Na nádraží nás čaká transport, ktorý prišiel (pod vedením por. Čordáša) z Trnavy. Zasa je nás viacej. Na vlak čakáme celý deň. Celý deň prší. Na nádražie prišiel i veliteľ nášho úseku (p. pplk. Imro), ktorý sa lúči s veliteľom práporu a s dôstojníkmi. Neskoro v noci nakladáme a po polnoci vyráža transport k novému miestu určenia. Len čo svitá, dôstojníci i mužstvo je na strane vozňov obrátenej k Tatrám a všetcia obdivujeme velebnú nádheru tatranskej prírody. I dážď ustal a keď sme vo Spišskej Novej Vsi, je nádherný deň. Stojíme ešte v Poprade a na poludnie sme v Levoči.
28. VIII. Obedujeme v Levoči, kde už máme ubytovanie nájdené. Levoča sa všetkým zapáči. Po obede už vieme, že do Levoče príde i vel. pluku. Zariaďujeme sa ako doma v kasárňach. (Odpoludnia už vieme, že náš pluk „Jozef“ podlieha veliteľstvu „Jánošík“).
29. VIII. Deň venovaný čistote tela prádla a čisteniu výstroje, výzbroja a usporiadaniu ubytovacích miestností. Čakáme návštevu p. gen. (Pulanicha). Neprišiel. Máme iba zprávu, že vel. (Jánošík) je vo Spišskej Novej Vsi.
30. VIII. Prápor cvičí bojové cvičenie v priestoru voj. kúpalište pri kežmarskej ceste. Veliteľstvo (Jozef) a technická rota pluku prišli do Levoče.
31. VIII. U práporu nič nového. Cvičíme ako včera. Večer vidíme už veľký ruch v okolí kasární. Nastupujú povolaní záložníci. Dôstojníci sa stravujeme v posádkovej jedálni, kde panuje skutočne kamarátsky duch. Vojaci v meste sa chovajú vojensky a nie je treba skoro vôbec zakročovať. Obyvateľstvo je nám priateľsky naklonené.
1. IX. Je ešte tma keď budia veliteľa práporu. O chvíľu sú na nohách i velitelia rot: (por. Mudroch, por. Bunta, por. v zál. Novák a por. Čordáš). Veliteľ práporu (stot. Koléner) číta rozkaz, podľa ktorého prápor vyrazí skoro ráno v úplnej válečnej pohotovosti k poľským hraniciam cez Kežmarok, Spišské Hanušovce, Spišská Stará Ves. Dozvedáme sa že Nemecko zahajuje všeobecný útok na Poľsko v skoro ranných hodinách zo všetkých strán. Naša armáda sa k útoku pripojuje.
O 06. hod. sme pripravení, asi o hodinu odchádzame. Obyvateľstvo sa s nami veľmi srdečne lúči. Vidíme nejednu slzu. Spomíname na svojich doma. Píšeme narýchlo pozdravy z Levoče. Pochodujeme. Mužstvu sa uľaví; torby sa naložia na autá. Cesta je krásna ale namáhavá. Naši chlapci sú väčšinou z okolia Trnavy, teda z dolín. Mnohí ešte takéto hory ani nevideli. Nie div, že im pochod ťažko padne. Pred poludním vchádzame do Kežmarku. Tu čujeme prvý raz: „Javorina už je naša!“ a vidíme na každom domku zástavy v slov. národných barvách, autonomistické a nemecké s hákovým krížom. V Kežmarku obedujeme. Po obede vyrážame k novému pochodu. V Kežmarku vidíme množstvo nemeckého vojska, plné dvory, plné lúky. Obdivujeme sa ako dobre kryjú všetky vozidlá a materiál. Naša cesta vedie cez Spišskú Belú do Slovenskej Vsi. Cestou nás predbiehajú nemecké motorizované oddiely, rada ktorých sa cez celý poldeň nepretrhne. V Spišskej Belej je plno našeho vojska, popri nich však i Nemcov. Občerstvíme sa a bez zastávky pokračujeme ďalej. Už je tma, keď vchádzame do Slovenskej Vsi. Podelíme sa s Nemcami o byty a ukladáme sa k spánku. Na mužstve, ktoré od Kežmarku nesie torby, je únava príliš zrejmá. Uvidíme zajtra!
2. IX. Nečakáme, až nás kohút zobudí, o 04. hod. už stojí celý prápor a o chvíľu sme na pochode k Spišským Hanušovciam. Z rána ide postup dobre ale Magura, cez ktorú vedie naša cesta kladie väčšie a väčšie požiadavky otužilosti mužstva. Mužstvo s radosťou uvíta sebamenší oddych. S poľnou už to ide lepšie. Po občerstvení ruch je rýchlejší a na poludnie sme v Spišskej Starej Vsi. Tu vidíme po prvý raz p. generála (Pulanicha). Obedujeme. Prezrieme si mesto a ubytujeme sa. Prekvapuje nás, čo je tu Židov! Nemci sú aj tu a v hojnom počte. Vidíme nemecké obrnené vozidlá a černé uniformy s umrlčíma hlavami ako odznakmi úderných tankových oddielov. Samí mladí chlapci, ale svojím výzorom a vystupovaním budia v každom patričný rešpekt. Dozvedáme sa o fantasticky rýchlom postupe Nemcov, čo prispieva sebavedomiu mužstva. Už sa žiadon nemôže dočkať chvíle, aby bol v Poľsku. Večer sa družne bavia naši vojaci s nemeckými. Nemci vlievajú do našich sebavedomie a odvahu, naších už posilila Javorina!
3. IX. Zasa vstávame pred svitaním. Len čo svitá, sme na pochodu. A dnes už to ide veselo. Žiadon necíti tých 30 kg na chrbáte, veď o chvíľu sme v Poľsku. Už i my budeme môcť hovoriť ako naši otcovia, ktorí prežili svetovú válku, že sme videli kus cudzej zeme atď. Netrvá dlho a vidíme hraničný znak, colnicu – posledné kroky po slovenskej zemi! Sme v Poľsku! Ideme popri Dunajci a onedlho vidíme prvé znaky vojny. Do povetria vyhodený most. Silná železná konštrukcia zničená tak, že sotva vojak za vojakom v zástupe po položení fošní cezeň prejde a hneď nato druhý ešte v horšom stave. O desať minút tretí ten už drevený, kde len pomocou rebríkov pomaly možno prejsť a to len pešiaci, trén a guľometné káry musia brodom. Vyše kolien po vode, niekde i vyššie, malé koníky s gulometnými kárami, plno naložené vozy trénu, len horko ťažko prejdú cez Dunajec u Wyz. Sromowce. Tu zase stopy vojny, skupina 5 – 6 domkov leží až po základ spálená. Niet času skúmať, ako k tomu došlo. U spomenutého spáleného mostu je zasa celý prápor pohromade a ide sa ďalej. Uvedomuje si, že je nedeľa až keď vidíme sviatočne vyobliekaných Poliakov v Czorsztynu. Tu sa zásobujeme fajčivom. Každý nakupuje, koľko len môže, lebo vraj ďalej už fajčiva nedostať. S dychtivosťou skúšame, ako chutí poľská madorka a i lepšie druhy, pokiaľ ich bolo možno dostať. Stojíme 10 minút a ideme ďalej. Za Czorsztynom vidíme popri ceste záhrady, guľometné hniezda smerom k severu; zanechali pravdepodobne Nemci. Neskôr vidíme i strieľne v strechách domov. Ba i stopy po delostrelectve. Prichádzame do Maniowy. Krásny turistický dom nás uvíta, v ňom už naší vojaci. A my sme mysleli, že sme tu prví. Tu vidíme prvú ľudskú obeť války; mladé asi 18-ročné dievča strelené do srdca a zasa niet času vyšetrovať, či je to jediná obeť v tomto mieste a ako padla. Veľmi sa divíme, že tu nachádzame elegantne oblečené dámy, ktoré nie len, že sa neschovávajú, ale nás núkajú mliekom, máslom, ba i jemným vínom. Pýtal som sa jednej z dám, prečo neutiekly i ony? Utiekli vraj len židia a šľachta. Ani tu sa nezdržíme. Pokračujeme prez Szlembark do Knurówa. Zažívame to, čo nám už pred tým boly prorokovali: útrapy na poľských cestách. Okolo zruinovaného hostinca prichádzame na poľnú cestu. A tu je horšie ako zle. Pešiaci ako-tak, ale keď prichádza rad na povozy, cesta sa ucpe a prúd je zastavený. Treba čakať dlho než prápor, ktorý je pred nami postúpi natoľko, že i my sa dáme do pohybu. A teraz zakúšame „slasti“ poľských ciest. Vozy a guľometné káry len krok za krokom, za výdatnej pomoci vojakov, slimačím tempom postupujeme. Niekde i prepriahať nutno. Konečne i cez túto prekážku sa podarí prejsť, avšak len čo je prápor pohromade, zasa treba stáť. Zpredu hlásia, že čelo prúdu I. práporu narazilo na umelé prekážky, záseky a je treba pomoci zákopníkov. Zatiaľ čo obedujeme doháňajú nás delostrelci a zákopníci idú vpred, do tuhej práce. Za 2 hodiny pokračujeme a keď sme u zásekov, obdivujeme zručnosť naších zákopníkov, ktorí veľmi rýchle odstránili 40 metrov dlhý zásek, lebo naváľané stromy neboly žiadne halúzky ale úctyhodní velikáši. A zdá sa, že predvoj spozoroval niečo podozrivého, lebo zpredu ide rozkaz zvýšiť opatrnosť a pozorovať hlavne doľava. Ide sa však stále vpred. a už sa blíži večer, keď prichádzame k prvým domkom, ale to ešte nie je náš cieľ Ochotnica. Zotmie sa a podkýňame sa na každom druhom kroku. Je polnoc, keď dôjde rozkaz veliteľstva (Jozef) zastaviť a prenocovať. Mužstvo vyčerpané ukladá sa po večeri po holým nebom, len pod šiatrami v chladnej noci k spánku. a každý spí sťa zabitý. Len stráže bdejú.
4. IX. Už je svetlo keď vstávame a slnko svieti, keď vypochodujeme. Sme v Ochotnici, ktorá je po spôsobu lazov alebo naších kopaníc rozťahaná popri údolí potoka do dĺžky 18 km. K obyvateľom veľkú dôveru nemáme, nakoľko ich pohľady nie sú nijak priateľské. Po hodinovom pochode oddychujeme a tu nájdeme prvú obeť z našej strany. V poľskom domku vidíme mŕtveho slobodníka, ktorého predošlého dňa pri prestrelke zabili poľskí vojaci za pomoci civilistov. Zvyšujeme opatrnosť. Stretávame transport 5 poľských zajatcov, ktorých ukoristil predvoj a posiela ich dozadu. U poštového úradu v Ochotnici pri novom kostole zastavíme. Tu je etablované veliteľstvo pluku. Len čo chvíľu stojíme, čujeme čoraz zreteľnejšie paľbu ťažkých guľometov, ľahkých guľometov, o chvíľu i pušiek, nato sa ozvú mínomety a napokon paľba delostrelectva. Vpredu bojuje prvý prápor nášho pluku, prvý prápor I. pluku. My sme zatiaľ ako záloha. Už vieme, že je to v tuhom. Paľba je čoraz silnejšia a silnejšia. Neskôr sa zdá akoby boj ochabol, ale hneď na to sa rozbesní paľba ešte zúrivejšie. Popri nás prejde horské delostrelectvo a netrvá ani pol hodiny, čo jeho delá prehovoria. Hneď nato je volaný veliteľ práporu na veliteľstvo (Jozef), a tu dostáva rozkaz zasadiť prápor do prvej línie a to tak, že by predĺžil ľavé krídlo prvého práporu cez výšinu na Rzece južne Bocow. Prápor s 9. rotou v čele, ktorej velí por. Mudroch, postupuje na určené miesto. Idem popri delostrelectve, ktoré mohutným tempom ostreľuje nepriateľské pozície. Sme pod sráznym úbočím hory, samá skala, na horu vedie len úzky chodník, kde musí muž za mužom. Pod svahom stretáme prvých nosičov ranených, rany vojakov neni vidieť ale každého sa zmocňuje zvláštny pocit; avšak i nato sa zabúda, treba ísť vpred. Horko-ťažko dostaneme sa na vrchol a prápor postupuje opatrne vpred. Oba prápory, ktoré boly pred nami, neustále bojujú. Ani my dlho nečakáme. Náš postup tesne pred zaujatím určeného miesta je prezradený a celý prápor sa musí kryť. Veliteľ práporu vydáva rozkazy k útoku. Je to 9. rota ktorá sa dostáva prvá do boja a má aj prvých ranených. Je to slobodník Babic a vojak Svitok. Prvý ťažko, druhý ľahšie ranený. Je zasadená i 10. rota (por. Buntu) a 11. rota (por. Nováka). Zatiaľ prišla i guľometná rota (por. Čordáša), z ktorej časť je pridelená por. Mudrochovi, druhá por. Novákovi a tretia s veliteľom ostáva k dispozícii veliteľovi práporu. Je zrejmé, že Poliaci i v úseku našeho práporu sú počtom v prevahe. Onedlho však sa presvedčí veliteľ práporu, že sila našich je väčšia. Svedčí o tom to, že všetcia mladí a neskúsení, po prvom krste paľbou vrhajú sa v boj, zdolávajú silnejšie odpory poľské a v odpoludňajších hodinách presila nepriateľa v našom úseku je na ústupe a už máme na prápore zajatcov. Posiela ich por. Novák, ktorý medzi časom spolu s por. Mudrochom postupujú na obec Zabrze, tuto dobíjajú a sťažujú ústup nepriateľa smerom na Starý Sacz údolím Dunajca. Veliteľstvo práporu dostáva rozkaz, že prápor bude prekročený nemeckým vojskom a stiahnutý nazpäť do Ochotnice. Veliteľstvo práporu nachádza sa na výšine Boczov2 pri osamelom domku. Boj stále zúri. Už sme navykli na zvuk delostreleckých striel, ba rozoznávame, ktorá je naša, ktorá poľská. Podľa zvuku rozoznávame náš ľahký guľomet od ťažkého, ale poznáme činnosť nepriateľských zbraní, zvlášť poľských ťažkých guľometov, ktorý má väčšiu kadenciu než náš. Boj z našej strany je sťažený tým, že Poliaci sú zakopaní, a tým i dobre krytí. Naše delostrelectvo a pešie doprovodné zbrane majú však dobré zásahy a za ich pomoci sa podarí Poliakov vyhnať z pozícií. Potom sú už naši pánmi. Poliaci sa dávajú na útek a naša paľba robí im značné ztráty. Časom, ako sa blíži večer, ochabuje i odpor Poliakov, a tým i paľba na celej línii. Na veliteľstvo práporu práve doviezli 9 zajatcov poslaných por. Novákom a por. Mudrochom. Veliteľ práporu ich vypočúva. Vtom odchádza ku guľometnej čate por. Čordáš, takže na veliteľstve práporu ostáva veliteľ praporu (stotník Koléner), jeho pobočník čat. asp. Horváth a spojky – vojak Stacha a vojak Macho, vojak Vávra, dôstoj. sluha veliteľa 12. roty. Západne stanovišťa veliteľa práporu v malom lesíku je umiestnená guľometná čata. Po vypočutí zajatcov boli títo odoslaní na S. V. pluku. Slnko už pomalu zapadá, vtom sa objaví v blízkosti SV. praporu nemecký dôstojník. Veliteľ praporu ho prvý vidí, ide mu naproti, víta ho s radosťou, veď nás prišli vymeniť! Po celodennom boji je to i žiaduce. Nemecký dôstojník prichádza od Ochotnice, pozornosť všetkých je obrátená k nemu. V tom okamžiku objaví sa zpoza domku skupina poľských vojakov, asi jedno družstvo, 4 kroky od veliteľského družstva toto prepadla. Len čo sme sa vrhli k zemi, prefrčaly strely Poliakov nad hlavami. Poliaci opätovali streľbu a strieľali po nás keď sme sa plazili po medzi do úkrytu. Poliaci utiekli, až keď Nemci, ktorí nasledovali svojho dôstojníka, zahájili na nich paľbu. Situácia na veliteľstve bola beznádejná a ak nepríde včas zákrok Nemcov, tak by asi žiadon nebol vyviazol životom, nakoľko guľometná čata, ktorá, jak už bolo spomenuté, nemohla zahájiť paľbu, nakoľko priebeh sa odohral tak rýchle, že nebolo možno zistiť, čo sa vlastne stalo. Guľometníci prenasledovali paľbou týchto Poliakov až vtedy, keď títo prchajúci strieľali na nich. Poliakom sa však podarilo utiecť lesom. Cestou zranili vojaka Pavloviča z 12. roty, ktorý sa vracal po splnení úkolu na SV. práporu. Robíme bilanciu strát po prepadu. Vojak Stacha z 12. roty ranený do hlavy mŕtvy. Vojak Krajčovič z 1. roty ranený do hlavy; mŕtvy, voj. Vávra z 12. roty ranený granátom do hlavy, ťažko ranený, voj. Pavlovič Martin z 12. roty ťažko ranený granátom do ruky. Ošetrujeme ranených, na pomoc nám príde nemecký lekár, ktorý s veľkou pečlivosťou ošetruje najmä voj. Vávru, od ktorého sa nehne, kým ho neodnesú. Nemci prichádzajú už teraz so všetkými zbraňami a začínajú sa zakopávať. Našich stiahneme z predných línií. Prichádza však iba por. Novák so svojou rotou a niekoľkými príslušníkmi iných rot. Priviedol zasa nových zajatcov, takže prapor má konečne 31 zajatcov z toho jednoho dôstojníka. Berieme so sebou mŕtvych a zajatcov. Shromáždením zbytku práporu poverujem por. Čordáša, ktorý ostáva u Nemcov. Okolo 22. hod. prichádzam do Ochotnice, kde hlásim priebeh boja na SV. pluku. Zbytok práporu prichádza pred polnocou. Všetko ulieha k zaslúženému spánku.
5. IX. Mužstvo nechávame dlhšie spať. Medzitým odsunuje plukovná ošetrovňa do zápolia ranených. Zo strání nad Ochotnicou strieľajú poľskí civilisti na umývajúcich sa vojakov. Zranený nie je nikto. Behom dopoludnia dostávame rozkaz presunúť sa vo sväzku pluku údolím západne Twaroga do Kamienice. Odchod je nariadený na 12. hod. Vydáme obed a vyrážame za I. práporom. Cesta je namáhavá a najmä u koty 866 je treba zápasiť káram s technickým materiálom a guľometmi s ťažkosťami terénu a so stúpaním. Do Ochotnice dorazily už posily, idú po odpočinku za nami. Pred západom slnka sme v Kamienici, kde osobne vydáva rozkazy p. gen. Pulanich. Pluk ostáva v Kamienici, ja sa mám presunúť do Zbludze s úlohou zaujať ihneď obranné postavenie. Už je šero keď vydávam rozkazy veliteľom rot po zbežnej obhliadke terénu. O 20. hod. prichádza doplnok pre prapor. Rozdeľujem ho príslušným rotám. Prápor má zaujaté obranné postavenie, uzavrel vchody do osady a zakopáva sa.
6. IX. Rekognoskujeme znovu terén a upravujeme obranné postavenie. Pozorujeme, že po horách sa potuluje mnoho civilistov. Nepúšťame ich vpred a nedovoľujeme opustiť obec. Ale i cez túto opatrnosť sa stane, že pred poludním je postrieľaný civilistom por. Bunta, strelený do ľavej ruky. Civilistu sa nepodarilo nájsť. Dal som všetkých mužov civilistov internovať v miestnej škole. Prápor dostáva nový doplnok, takže roty sú temer kompletné. Veliteľom 10. roty určujem za por. Buntu por. Hauptvogla. Mužstvo dobudováva zákopy a robí guľometné hniezda. Nálada mužstva dobrá. Strava dobrá, zjedlo by sa však viacej chleba. K večeru i toho je nadostač. Prenocujeme v stálej bojovej pohotovosti.
7. IX. Cez deň sa situácia nemení. Zdokonaľujú sa zákopy. Ani I. prápor, ktorý je severne od nás v Zalesí, nič významného nepozoruje. O 23. hod. telefonný rozkaz pluku pripraviť trény k presunu. O hodinu na to mám písomný rozkaz, podľa ktorého prápor sa dňa 8. IX. presunie do Orlova.
8. IX. O 02. hod. odíde trén a káry smerom Kamienica – Zábrzez – Kroscienko – Kluszkowce – Stará Ľubovňa do Orolova. O 05. hod. rušíme obranné postavenie a o 10 hod. vypochodujeme do Kamienice. Odtiaľto sa presunieme autokolonou. Pred nami nakladá I. prapor 1. pluku. Odchádzam spolu s 9. rotou autami, ktoré ostaly prázdne po I. praporu. V Kamienici ostáva por. Čordáš so zbytkom práporu. Zastavujeme v Spiš. Starej Vsi a v Starej Ľubovni o 16. hod. sme v Orlove. Zbytok práporu čakáme až zajtra ale prichádza už v noci. Nakoľko je tu mnoho nemeckého vojska ubytujeme sa len núdzove.
9. IX. Sme v malej horskej čisto rusínskej obci Orlove. Obyvateľstvo chudobné, ale chová sa nadmieru priateľsky a ochotne uvoľňuje miesto pre vojsko. Vyčkávame rozkazy. Pred večerom prišiel trén a s ním ešte doplňky koní a niekoľko mužov.
10. IX. Deň venovaný čisteniu. Nič nového. Obdivujeme sa sviatočným krojom rusínskeho obyvateľstva.
11. IX. Mužstvo popri normálnom zamestnaní sa okúpe a dáva do poriadku výstroj a výzbroj. Berieme do stavu doplňky určené pre I. a II. prápor. Po obede dostávam rozkaz presunúť prapor do Hobgartu3, kde má prenocovať. Prápor teraz už úplne kompletný s do-plňkami I. II. praporu o 15. hod. vypochoduje cez pivnicu do Hobgartu. O 21. hod. sme v Hobgartu, kde v stodolách prenocujeme.
12. IX. O 6. hod. ideme ďalej. Na mužstvu je viditeľná únava. Zvlášť záložníci ťažko znášajú namáhavý pochod. O 11. hod. sme v Podolínci, kde sa ihneď ubytujeme na určených miestach. SV. práporu v podjavorinských kasárňach.
13. IX. Skoro ráno odosielame doplňky k I. práporu. Inak nič nového. Mužstvo po rotách cvičí.
14. IX. Mužstvo po rotách cvičí. Máme nového veliteľa pluku (p. majora Hamrleho). O 23. hod. dostávam fonogram vel. (Jozef) z Popradu, zajtra skoro ráno presunúť sa do Veľkej.
15. IX. Vyrazíme o 4. hod. Prápor pochoduje vo vzornom poriadku. Obed vydávame vo Veľkej Lomnici. Odtiaľto sme nútení robiť malú zachádzku na Milbach, lebo cesta na Spišskú Sobotu – Poprad je ucpaná nemeckým vojskom a našim delostrelectvom. U Milbach4 nás zastihne búrka, ktorá nás dôkladne premočí. O 17. hod. sme už vo Veľkej. Prápor sa ubytuje a postaví stráže.
16. IX. Čistenie výzbroja, výstroja a usporiadanie ubytovacích miestností. Obec ide všemožne v ústrety pri ubytovaní.
|
20. IX. Slávny deň, deň vyznamenania hrdinov. Celý pluk 4. mimo I. práporu stojí na dvore kasární pod Gerlachom v Poprade a čaká na príchod hlavného veliteľa p. ministra národnej obrany gen. Čatloša. Sú prítomní i zástupci gardy, mesta, škôl a korporácií. Slávnostný pochod oznamuje príchod p. ministra. Veliteľ pluku (p. major Krivoš) dáva hlásenie. Pán minister prehliadne nastúpené vojsko a pozdraví ho. Prehovorí potom z tribúny. Jeho slová uznania našemu pluku padli zaiste dobre aj pre tú okolnosť, že my západniari sme prišli hájiť východ svojej vlasti a dokázali sme, že si uznanie a pochvalu zaslúžime nielen od svojho velenia ale i od celého národa. Ako znak uznania velenia armády udelí p. minister medaile za hrdinstvo tým, ktorí sa zvlášť vyznamenali. P. minister pripína medaile vyznamenaným. Od nášho práporu sú to: striebornou medailou stot. Koléner Emil, voj. Božík Koloman. Bronzovou medailou: por. Novák Ján, por. Mudroch Pavel a por. Horváth Fabián, čat. dsl. Zvolenský Viliam, čat. Hladký Ľudevít /u praporu od R.D.Z./ čat. Kocmunda Štefan, des. Tomík, des. Čechvala, des. Samson, slob. Gbelec, voj. Hrádela, voj. Juriga, voj. Mojžiš, voj. Marhevský a voj. Volárik. Vyznamenaným blahoželal p. gen. Pulanich, šéf propagandy a hl. vel. H.G. Šaňo Mach, npor. Murgaš. Pekný prejav mal potom Karol Murgaš a šéf propagandy Šaňo Mach. Po zaspievaní štátnej hymny slávnosť končí. V prejavoch, ktoré odzneli, spomínali rečníci na padlých a ranených. Ranených v Kežmarku a v Spišskej Sobote navštívil a dekoroval p. minister po slávnosti v Poprade.
21. – 23. IX. Nič nového prepúšťame mužstvo záložné na dovolenú i do pomeru mimo činnú služby. Denne výcvik normálny.
24. IX. – 4. X. Normálny výcvik. Prípravy na veľkú vojenskú prehliadku dňa 5. X.
5. X. Nastupujeme na veľkom priestranstve u Gánoviec. Vidíme nastupovať ďalšie pešie pluky, potom cyklistov, delostrelectvo, tankové oddiele a za chvíľu je ohromné priestranstvo zaplnené. Je to zaiste najväčšia prehliadka brannej sily Slovenska. Veliteľom prehliadky je p. gen. Pulanich, ktorý po zvukoch fanfár dáva hlásenie p. predsedovi vlády dr. Jozefovi Tisovi. Vojsko je postavené do pravidelného obdiaľnika; na severnom konci je tribúna, napravo od nej nemeckí dôstojníci a štáb slovenskej armády. P. predseda vlády vykoná prehliadku vojska na otvorenom aute a pozdraví vojsko. Hromové „Stráž!“ je odpoveďou. V svojej hlboko precítenej reči vyzdvihol p. predseda vlády zásluhy našej mladej armády, spoluprácu s nemeckou armádou. Po svojom prejave dekoroval p. predseda vlády našich i nemeckých dôstojníkov záslužnými krížmi a medailami za hrdinstvo. Od nášho práporu bol vyznamenaný rtk. Štancl Juraj. Nasledovalo defilé vojska po hradskej do Popradu. Defilé sa zdarilo.
6. X. Prípravy k odchodu do mierovej posádky.
7. X. Por. Čordáš hlási, ako nakladací dôstojník, že prápor je naložený. Lúči sa s nami veliteľ pluku p. mjr. Krivoš. O 14. 30 sa pohol vlak z Veľkej. Ideme ani rýchlikom.
8. X. O 3. 30 hod. sme už na nádraží v Trnave. Zástupci mesta a HG už vedia o našom príchode, vítajú nás a nedovolia vykladať, lebo mesto pripravilo oficiálne slávnostné privítanie. O 7. hod. prápor je vyložený a na priestranstve za ihriskom TŠS5 dáva si do poriadku výstroj. Prichádza veliteľ posádky stot. Strapák, zástupca mesta p. Ondruš, župný veliteľ HG Dr. Bányai, predseda Červeného kríža p. Kudla, okresný náčelník pán Beňovský a iní. Prišla i čestná čata Hlinkovej gardy od ktorej som prevzal hlásenie. Po prejavoch veliteľa posádky, zástupcu mesta a okresu odišiel prápor na Hitlerovu ulicu, kde pred hranicou mal prejav vládny komisár mesta dr. Orlický. Poďakoval som mu za privítanie a v mene práporu sľúbil, že vždy budeme prinášať česť mestu a keď bude treba, a vlasť nás zavolá, zas pôjdeme. Vedenie mesta pripravilo prekvapenie vojakom, že spolu s červeným krížom podarovalo vojakom pivo s cigaretami. Prekvapila nás malá účasť občianstva na privítaní a temer chladné chovanie obyvateľstva. V iných mestách sa vie obecenstvo oduševniť inak! Nás však uspokojuje vedomie, že úlohy dané sme splnili svedomite a ku spokojnosti naších veliteľov.
Stot. Koléner Emil
veliteľ III/4 práporu
Zdroj:
Vojenský historický archív Bratislava, fond 55, krabica 59