Ukrajina 2013


ДАЕШЬ КИЕВ



Začiatkom novembra, keď sa celé Slovensko pripravovalo na pripomenutie si pamiatky zosnulých, sme sa vybrali navštíviť našich východných susedov, aby sme si pripomenuli inú pamiatku - 70. výročie oslobodenia Kyjeva, hlavného mesta Ukrajiny. Ak nerátame Českú republiku, jednalo sa o naše prvé zahraničné vystúpenie. A keďže na Ukrajinu sa človek nedostane každý deň, rozhodol som sa túto cestu opísať z môjho pohľadu.

Celá cesta bola od začiatku takpovediac šitá horúcou ihlou a definitíva, že sa vôbec uskutoční padla až niekedy začiatkom týždňa. Naša cesta začala v stredu okolo polnoci, kedy sme s Martinom naskočili v Trnave na rýchlik, smer Michalovce. Na Slovensku začínali jesenné prázdniny a ľud migroval na sviatky domov na východ. To pre nás znamenalo maximálne plný vlak, kedy aj chodbička s rozšíreným priestorom na bicykle bola tak plná, že ani na zem sa nedalo sadnúť. Takto sme cestovali až po Žilinu, kedy sme s Martinom prebehli do iného vagónu, v ktorom už od Bratislavy cestoval Boris. Tu bola situácia už trochu priaznivejšia a tak sa cestovalo vo veselšej nálade. Niekde okolo Spišskej Novej Vsi sa nám poniektorým už aj ušli miesta na sedenie a aj dve, tri hodiny spánku.

Našou prvou prestupnou stanicou sa stali Michalovce, kde sa k nám pripojil Michal z KVH Čapajev. Odtiaľ sme cestovali autobusom až do Užgorodu. Prechod cez hranice bol hladký (aj pečiatka pribudla :), cesta trvala asi iba tri štvrte hodinu ale zároveň sme sa dostali aj do iného časového pásma. Prvý dojem z Užgorodu bol tak trochu kultúrny šok. Na prvý pohľad je to iná krajina. Na cestách nevalnej kvality (za naše výtlky môžeme byť ešte radi) vládol zmätok. Užgorodským cestám stále vládnu Lady, vyhráva však agresívnejší štýl jazdy a silnejší motor. Po chodníkoch ešte horšej kvality sme chodili ako jedni z mála, ostatní využívali paralelné vychodené chodníčky. Ľudia sú tu ako keby drsnejší voči sebe navzájom, nikto s vami nebude zachádzať v rukavičkách.

Kúpili sme si lístky na večerný vlak a vybrali sme sa do mesta. Času sme mali do večera dosť, prešli sme si centrum a ochutnali niektoré ukrajinské klasiky, ako napr. čebureky, čo je smažená kapsa, niečo ako veľký piroh plnený mäsom alebo niečím iným. Za zmienku stojí aj Kvas (nápoj s malým obsahom alkoholu), kaviár alebo sušené ryby. Tie som si obzvlášť zamiloval, hlavne kalamáre a slané ančovičky a keď som zistil, že okrem štandardných balení sa dajú kúpiť aj vážené, neváhal som a dostatočne som sa zásobil na celý zvyšok týždňa. Z pamiatok stojí za to vidieť pravoslávny chrám a hrad s múzeom. Bohužiaľ, miestnosť venovaná druhej svetovej vojne bola práve v čase našej návštevy zatvorená, celkovo samotné múzeum veľmi nezaujalo.

Večer sme už nasadli do nášho nočného vlaku do Kyjeva. Mali sme vyhradené spacie kupé pre nás štyroch. Štandard bol trochu nižší, ale po nasýtení sa ukrajinskými poživinami a po predchádzajúcom spánkovom deficite to nikomu neprekážalo a čoskoro sme pospali. Zaujímavosťou týchto vlakov je, že každý vagón mal svojho sprievodcu, ktorý sa staral o nočný pokoj, poriadok a iné potreby cestujúcich. V cene lístka bol totiž aj výborný čierny čaj, ktorý vám na požiadanie sprievodca doniesol až do kupé. Cesta do Kyjeva trvala vyše 15 hodín, našťastie som väčšinu z nej dokázal prespať. Okolo desiatej ráno na druhý deň (piatok) sme dorazili do ukrajinskej metropoly. Opäť sme mali dostatok času, tak sme si urobili prehliadku pre nás zaujímavých pamätihodností. Kyjev bol na prvý pohľad iný ako Užgorod, viac sa podobal na európske mestá, či už zástavbou, kvalitou ciest, ľuďmi alebo celkovým koloritom. V Užgorode boli ľudia jednoduchí, ženy sa veľmi nelíčili ani nefintili a muži sa dali zaradiť do niekoľko málo typov, ktoré by som pracovne nazval Steklovata (https://www.youtube.com/watch?v=a_rmLmrCv6E). Naopak v Kyjeve som ešte asi nevidel toľko pekných žien v jednom meste. Tak isto mužský genofond bol podstatne pestrejší. Kyjev sa európskym mestám približuje aj škálou nám známych obchodných značiek. Čo ma milo prekvapilo bolo, že na každom rohu bolo vidieť, že mesto sa poctivo pripravuje na výročie svojho oslobodenia.

To, že na Ukrajine je lacno je všeobecný fakt. Ale úprimne ma šokoval systém miestnej dopravy, konkrétne kyjevské metro. To funguje tak, že po vhodení zakúpeného žetónu do turniketu môžete jazdiť krížom-krážom po Kyjeve, až kým neopustíte priestor niektorej stanice. A tento žetón stojí 2 hrivny, čo je v prepočte smiešnych necelých 20 centov. Metro premáva hlboko v podzemí, do stanice sa dostanete takmer dvojminútovou jazdou eskalátorom.

Našou prvou povinnou zastávkou bolo múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Obrovský areál múzea obsahuje niekoľko monumentálnych pamätníkov, z ktorých dominuje ženská socha Matka vlasti so vztýčeným mečom a štítom (meria 102 metrov, čo znamená že je vyššia ako newyorská Socha slobody). V areáli je aj rozsiahly vozopark a taktiež múzeum iných vojnových konfliktov, ktorých sa Ukrajina ako súčasť ZSSR zúčastnila (Afganistan a pod.) Samotné múzeum VVV bolo v čase našej návštevy vďaka výročiu plné návštevníkov a rôznych delegácií. Vo veľkých výstavných miestnostiach vládne skôr ponurá atmosféra a na moje sklamanie veľký počet exponátov dopĺňajú iba popisky v azbuke. Nájde sa tu však aj zmienka o slovenskom kapitánovi Nálepkovi.

Ďalšou zastávkou bol nádherný pravoslávny kláštorný komplex Pečerská Lavra (v preklade jaskynný kláštor). Tento kláštor sa okrem iného spomína aj v súvislosti s nevydareným atentátom na Jozefa Tisa počas jeho návštevy v roku 1941 (https://www.youtube.com/watch?v=oAkVN0p_jNs). Celý komplex bol počas vojny značne poškodený, ale po vojne bol zrekonštruovaný do súčasnej podoby, v ktorej láka návštevníkov z celého sveta.

Ďalej naše kroky videli k pamätníku neznámeho vojaka odkiaľ sme sa s menšími zastávkami pobrali do samotného centra mesta na Námestie nezávislosti, ktoré je v týchto dňoch skôr neslávne známe masovými demonštráciami. Na Chreščatyku, hlavnej kyjevskej ulici sme doplnili zásoby a konečne sme sa pobrali do vojenského tábora mimo centrum mesta.

Tam sme dorazili už za tmy, preto nám sprievod účastníka z nemeckého tábora prišiel celkom vhod. Po registrácii na bráne sme sa zložili v už postavenom priestornom stane, ktorý sme obývali spolu s ďalšími spolubojovníkmi spoza rieky Moravy. Napriek tomu, že tábor ešte v piatok večer nemal mnoho obyvateľov, uchvátil ma od prvej chvíle. Stanov, ako bol ten „náš“ tam bolo vyše 30, čo nemáte šancu vidieť nikde v Česko - Slovensku. A keď sa na druhý deň aj zaplnili, to už bolo na čo pozerať. Nástup červenoarmejcov bol naozaj mohutný, každý poslúchal svoju pridelenú veliteľskú autoritu, od ktorej sa šírila väčšina potrebných informácií. V sobotu poobede bol na programe nácvik ukážky. Ten bol trochu zmätočný, dostávali sa k nám meniace sa a protichodné informácie a tak sme si nemohli byť istí takmer ničím až do ostrej akcie v nedeľu. S našimi protivníkmi sme sa stretli iba počas nácviku a potom až v nedeľu v boji, inak boli naše tábory oddelené. S večerom a nocou prišla do tábora zábava, kultúrny program a bratanie sa so súdruhmi. Spievalo sa, tancovalo a recitovalo, ako v skutočnom frontovom divadle. Pri bráne sa každú hodinu striedala stráž, do ktorej som sa pred polnocou dobrovoľne prihlásil. Na moje prvotné potešenie tam som mnou bola jedna mladá Ukrajinka a Ruska. Čoskoro sa však ukázalo, že ani jedna neovláda anglický či nemecký jazyk, čo ma vzhľadom na ich mladistvý vzhľad mierne zaskočilo a sklamalo, pretože ja po rusky tiež neviem a tak sme si veľmi nepokecali.

V nedeľu nás čakal hlavný bod programu, samotná rekonštrukcia oslobodenia Kyjeva. Celé to bolo - jedným slovom - veľkolepé. Tak ako pred 70 rokmi, tak aj rekonštrukcie sa zúčastnilo niekoľko desiatok Čechoslovákov ako príslušníkov 1. československej samostatnej brigády v ZSSR (tzv. Svobodovci). Tí spolu s vojakmi Červenej armády v niekoľkých vlnách prekonali tok Desenky na člnoch a pltiach a vylodili sa na pláži, odkiaľ neskôr mohutným útokom dobili nepriateľské pozície. Do toho všetkého prebiehal nad našimi hlavami letecký súboj, ozývala sa streľba protilietadlových kanónov, mohutné výbuchy, pri ktorých sa chvela zem, delostrelectvo, tanky, kozáci na koňoch, plameňomety... Bolo to masové! Pri prebiehaní z jedného krytu do druhého som sám musel kľučkovať medzi spolubojovníkmi. Bojisko bol rozsiahle vrátane vybudovaných zákopových systémov, pri postupe vpred som vnímal len jeho obmedzenú časť a niektorú techniku som videl až dodatočne z fotiek a videí. Diváci boli neskutoční, ukážku prežívali spolu s nami a hnali nás pokrikmi vpred na nepriateľa. Po skončení rekonštrukcie bojisko zaplnili desiatky tisíc divákov, informácie sa rôznia, ale zaznamenal som počty od 40 do 100 tisíc divákov! Bojujúcich účastníkov bolo cirka 1000! Neskutočné, nezabudnuteľné. Celé podujatie vo mne zanechalo obrovský dojem, aký by som doma ťažko hľadal. Ak by som sa mal ako účastník zúčastniť iba jedného podujatia za rok, tak by som si určite vybral Ukrajinu. Miestne kluby to fakt vedia!

Nikomu sa nič nestalo a tak sme sa vybrali konečne na dlhú cestu domov. Na spiatočnej ceste sme sa rozhodli vyskúšať lacnejšiu alternatívu v cestovaní vlakom, kedy sme nemali vlastné spacie kupé, ale vagón pozostával z niekoľkých otvorených buniek s ležadlami, medzi ktorými sa dalo voľne prechádzať. Za menej peňazí, menej muziky, čo sme pocítili aj na vlastnej koži od nedýchateľného vzduchu, cez rušenie od spolucestujúcich až po krádež vetrovky. Stačilo raz, neodporúčam. Ceny cestovného sú tak isto na oveľa prijateľnejšej úrovni ako u nás, aj keď ide o trochu horší štandard. Veď za cenu študentského (!) lístka naprieč našou republikou som na Ukrajine precestoval za plné cestovné takmer dvojnásobnú vzdialenosť. Napriek rôznym komplikáciám sme však všetci šťastlivo dorazili domov živí a zdraví a tešíme sa na ďalšiu podobnú cestu.

Lukáš




Ďalšie foto tu:
http://aktualne.centrum.cz/zahranici/fotogalerie/2013/11/04/osvobozeni-kyjeva-2-svetova-valka/
http://www.mocr.army.cz/informacni-servis/zpravodajstvi/od-boju-o-kyjev-uplynulo-uz-sedmdesat-let-a-stale-si-mame-co-rici-91117/#images
http://www.ceskatelevize.cz/ct24/domaci/249021-pechota-tanky-i-kozacka-jizda-u-kyjeva-dnes-jako-pred-70-lety/